Poznáte Profesora Alfréda Grosza?

Autor: Okrášľovací spolok Tatranský | 21.1.2014 o 9:46 | (upravené 21.1.2014 o 10:16) Karma článku: 5,55 | Prečítané:  328x

V dnešnom blogu si Vám dovoľujeme priniesť vlastnoručný životopis profesora Kežmarského evanjelického lýcea, milovníka a ochrancu prírody, hrdého Spišiaka, vychovávateľa niekoľkých generácii horalov, dobrovoľného hasiča, ktorý zachránil nie len Kežmarský drevený evanjelický kostolík, ale aj lyceálnu knižnicu. A nie len to. Reč je o Profesorovi Groszovi, ktorého si veľmi vážime a ctíme, ktorý je našim veľkým inšpirátorom. Je to verný opis zo zbierok Štátneho archívu v Levoči.

 

Alfred Grosz /1885 - 1973/

/Preklad vlastnoručne napísaného životopisu/

Môj milý otec Ernst Grosz/1833 - 1900/ bol profesorom, riaditeľom Kežmarského evanjelického gymnázia. Jeho predkovia Groszovci žili už v rokoch okolo 1500 - a možno už aj skôr - v Georgenbergu, Spišskej Sobote. Moja milá matka Ella Groszová /1850 - 1933/ narodená v Kežmarku, bola dcérou Ľudmily Rumannovej, vydatou Schickendanz, ktorej otec /môj praotec/ Ferdinand Martin Rumann bol v Kežmarku evanjelickým farárom.

Podľa Rumannovkej rodinnej kroniky prišli Rumannovci z Nemecka v roku 1243 do Maďarska ako baníci, prisťahovali a usídlili sa pôvodne v Liptovskom komitáte /župe/, v ktorom založili s mnohými inými prisťahovalcami dedinu „Deutsch - Lipsch" - Nemecká Ľupča. Neskoršie niektorí z nich presídlili do Pribiliny, do blízkosti Kriváňa. Tá vetva nasledovníkov, ktorá išla do dolného Maďarska do komitátu Szabocsa, sa celkom pomaďarčila. Vetva, ktorá zostala na Liptove sa pomaly poslovenčila. Ale vetva, ktorá sa usídlila na Spiši v Michelsdorfe - Strážoch, pri Deutschendorfe - Poprade zostala nemecká. Toto mi rozprával aj bývalý advokát Dr. Johann Rumann, ktorý bol od roku 1920 spišským nadžupanom, prvým županom spišskej župy, ktorého som ako vzdialeného príbuzného navštívil v roku 1920 v Leutschau - Levoči.

Ja Alfred Grosz narodil som sa v Kežmarku, absolvoval som tu gymnázium v roku 1903. Potom som sa s mojou ovdovelou matkou presťahoval do Tokaja, kde už skôr moji rodičia nakupovali vinohrady.

Z tohto dôvodu som určitý čas študoval na Poľnohospodárskej akadémii v Košiciach. Aj na právnickej akadémii v Eperjes - Prešove som študoval dva roky, pri čom som sa musel tiež obrábaniu viníc v Tokaji venovať. Aby som mohol na stredných školách prednášať, získal som si diplom odborníka pre telovýchovu v Budapešti 1911. Potom som bol menovaný na Vyššie gymnázium v Jászberényi. Počas celej prvej svetovej vojny som 4 a pol roka nepretržite slúžil, z toho tri na talianskom fronte. Po skončení svetovej vojny zaujal som znova staré miesto v Jászberény. Nakoľko mi ale na tamojšej rovine veľmi chýbali hory, vrátil som sa roku 1919 do Kežmarku a účinkoval som tam najprv dva roky ako účtovník výšivkovej továrne C. Schickedanz a spol., ktorá firma so 42 veľkými, najmodernejšími švajčiarskymi vyšívacími strojmi pracovala. Od septembra 1922 vyučoval som telovýchovu na Kežmarskom evanjelickom nemeckom gymnáziu do júna 1944. Od septembra 1948 vyučoval som tiež na tej istej - 3 roky na slovenských paralelných triedach od ich vzniku. Po druhej svetovej vojne vyučoval som najprv 2 roky na slovenskom gymnáziu v Zipser Neudorf - Spišská Nová Ves a konečne ešte ďalšie dva roky na slovenskom gymnáziu v Kežmarku.

Na Kežmarskom evanjelickom gymnáziu pretrvávala asi 400 rokov tradícia, že jednotliví pedagógovia usporadúvali s ich odchovancami k názornej výučbe výlety do Tatier. Keď som v roku 1922 nastúpil ako učiteľská sila na tento inštitút, stál som už predtým na všetkých vrcholcoch Tatier, venoval som sa alpinizmu aj vo viacerých skupinách. Vlastnil som teda potrebné vedomosti a skúsenosti, aby som mohol školskú mládež viesť do skalného sveta našich veľhôr. Preto si pokladám za svoju povinnosť a úlohu venovať sa tejto od roku 1590 trvajúcej a jestvujúcej školskej tradícii.

Zo začiatku som zasvecoval pri pekných výletoch malú skupinu podnikavých šikovných chlapcov a dievčat do všetkého potrebného ako do bezpečnostných pravidiel pri lezení, do použitia lán a pík a spôsobov zabezpečovania, do poznania nebezpečí v horách /lámavosť kamenia, pády kameňov, nebezpečie lavín, blesku/ ale aj do poskytovania prvej pomoci, záchrannej služby, dopravy ranených, zhotovovaniu improvizovaných pevných záchranných saní a lyží atď. Takto vycvičenú malá garda mi pomáhala ako prvolezci a inštruktori pri výstupoch s mnohými účastníkmi. Tento systém oboznamovania sa s horolezectvom sa osvedčil tak dôkladne, že počas mojich sprevádzaní /vedenia/ nedošlo nikdy, ale nikdy v mojom živote k poľutovaniahodným nešťastiam. Moji školení a skúsení študenti boli mnohokrát mojimi spoľahlivými pomocníkmi pri záchranných akciách, niekedy aj za tmavých zimných nocí! Boli schopnými, poslušnými, dobrovoľnými záchrancami a dobrými horolezcami. Len tak som si mohol vo vedomí plnej zodpovednosti trúfnuť podniknúť s väčšími skupinami žiakov aj ťažšie výstupy na vrcholy, čo sa ročne aj viackrát stalo.

Kedže nebolo hneď po skončení svetovej vojny 1939-1945 horských vodcov vo Vysokých Tatrách ani záchranných čiat, požiadal ma levočský veliteľ žandárstva kapitán Buchta aby som previedol viacdenné záchranné kurzy pre príslušníkov bezpečnosti dislokovaných v tatranských liečebniach. Tejto povnášajúcej výzve som veľmi  rád vyhovel a viedol som v polovici mája 1945, v okolí Kežmarského zeleného plesa dvakrát takéto viacdenné podujatia, ktorých sa zúčastnilo po 30 mužoch. Denne sa previedli tiež výstupy na vrcholky za použitia lana. Fotografiu takejto skupiny účastníkov prikladám.

V predpoludní 26. októbra 1920 zhorela kupola veže kežmarského evanjelického kostola. Bol severný vietor, ktorý odvial iskry ku drevenému kostolu. Ja som ihneď spoznal nebezpečie, ktoré drevenému kostolu hrozilo, vyliezol som bez rebríka na štít strechy pomohol som potom z tohto miesta svojim lanom neskoršiemu popradskému notárovi Gallymu k sebe. Potom som vytiahol vedro s vodou na šindlovú strechu, ktorá chytila oheň od padajúcich iskier. Ja som spúšťal priateľa Gallyho ktorý mal so sobou vedro na miesta ktoré horieť začali. Tento hasil malé plamene so svojou čiapkou, ktorú ponoril do vody do vedra. Keby sme neboli zachránili drevený kostol bol by určite zhorel do základov, lebo mestský požiarny zbor firmy Wein, ktorý došiel neskoršie zasiahol pri drevenom kostole oveľa neskôr.

6. mája 1921 ráno o 7 hodine vznikol požiar v Cintorínskej ulici. Keď potom obrovská šindľová strecha blízko stojacej Rumančíkovej stodoly horela jasným plameňom, začali horieť aj nosné trámy strednej konštrukcie telocvične evanjelického gymnázia na východnej strane. Požiarnici zasiahli pri viacerých iných budovách. Ja som oprel dlhý rebrík, vyliezol som v obrovskej horúčave nahor s vedrom vody a plechovým hrncom zhasil som oheň na horiacich trámoch telocvične. Teším sa dodnes z toho, že sa mi podarilo zachrániť drevený kostol a telocvičňu. Slúžil som ako oddaný požiarnik od môjho 14 roku nepretržite 65 rokov. Posledný krát som bol dokonca 82-ročný pomáhať.

V mojej biografii by som mal aspoň krátko poukázať na to, ako zo mňa môj nebohý otec urobil oduševnelého priateľa prírody a dobrého človeka. Ako malého chlapca ma bral môj otec počas letných prázdnin každé jasné ráno o pol šiestej na dlhšiu osviežujúcu prechádzku na Michaeliberg /Michalská hora/. Vždycky sme videli nádherné panorama slnkom obliatych Tatier v ich čarovnej kráse a prijímali tento pohľad plnými dúškami. Po návrate o pol ôsmej raňajkoval môj otec a išiel do riaditeľskej kancelárie gymnázia pracovať. Každé nedeľné /pekné/ odpoludnie, niekedy aj dopoludnie, vytiahli sme do Goldbergského lesa a pokochali sme sa na kvetnej nádhernej, vône lesa a spevu vtáctva.

Toto čisté vnímanie prírodných krás urobilo na mňa veľmi podmanivý dojem. Získal som tým presvedčenie, že nesfalšovaná príroda poskytuje nevyčerpateľný prameň čistých /dobročinných/ pôžitkov.

Aj podnet stať sa požiarnikom dostal som od môjho dobrého otca. Keď ako žiak /Famulus/ prišiel do 5 triedy gymnázia, cestoval s ním môj starý otec z Georegenbergu Spišs. Soboty do Debrecína a nechal ho tam do reformovaného kolégia zapísať, aby si tam dokonale osvojil maďarský jazyk. Učil sa tam štyri roky pokiaľ neabsolvoval učiteľský ústav s výborným prospechom. V Debrecíne jestvoval v tomto čase aj študentský požiarny zbor kolégia. K ústavu patril vo veľkej školskej dvorane internát - študentský domov s 53 izbami, takže tam bývajúci chovanci mohli okamžite pomôcť.

Na školskom dvore stála tiež dobove vystrojená zbrojnica a vybudovaná strážna veža, na ktorej študenti v lete a zime, cez deň a v noci držali stráž a mohli pomocou zvonu oznamovať vypuknutie požiaru.

Môj otec ako 15 ročný chlapec pristúpil hneď k tomuto študentskému požiarnemu zboru a bol v ňom činný až do maturity. Tým, že mi túto udalosť niekoľkokrát pútavo vylíčil, vzbudil vo mne želanie ísť tiež pomáhať. Môj otec bol vtedy riaditeľom nášho kežmarského gymnázia, keď som sa mu raz s mojim želaním zdôveril. Ako dobrý vychovávateľ mi na to takto odpovedal: „Môj syn, pomáhať ľudom, ktorí sa dostali do núdze, je veľmi pekným a chvályhodným činom. Choď a pomáhaj aj ty, ako môžeš. Táto snaha bude mať veľký vplyv na Tvoj charakter! Len aby sa tvoje rozhodnutie nestalo „ohňom zo slamy - ale zostaň aj pritom!" Toto ušľachtilé učenie môjho dobrého otca ma pohlo k tomu, že som sa stal do svojho vysokého veku príkladným dobrovoľným požiarnikom a záchrancom pre Vysoké Tatry.

 

Fotoslužba v záujme domoviny

Aby som krajine a mojej spišskej domovine preukázal dobré služby propagáciou cestovného ruchu, zhotovoval som vlastnoručne diapozitívy ku prednáškam, napísal som aj potrebné prednášky. V roku 1910 som urobil svoju prvú sériu diapozitívov s asi 100 obrázkami 85x85 mm a prevádzal s týmito svoje prvé prednášky a dal aj Karpatenvereinu /Karpatský spolok/ k dispozícii. Neskoršie nasledovali aj ďalšie série. V prvej som sa zapodieval s rozličnými témami Vysokých Tatier. Po prvej svetovej vojne sa priradili aj východné a západné Tatry, Zem a ľud Spiša, Belanská kvapľová jaskyňa a Kežmarské gymnázium. O našich veľhorách som vyhotovoval texty v nemeckej, maďarskej a slovenskej reči a vypožičiaval som svoje série celkom bezplatne aj do cudziny. Do Rakúska, Nemecka a Poľska. Boli zimy počas ktorých sa moje série diapozitívov premietali aj na 100 miestach. S náhradou materiálu a zasielaním sérií mal som počas 30 rokov mnoho práce a výdavkov. Ja som tieto .......peňažné, námahu a čas rád pre blaho vlasti a hlavne pre propagáciu Tatier priniesol.

Keď v druhej polovici tridsiatych rokov v Bratislave vznikla prvá slovenská, štátna cestovná kancelária Slovakotour pod vedením riaditeľa Fodora a tajomníka Poscha dal som tejto ustanovizni celkom bezplatne veľkú sériu diapozitívov o Tatrách a príslušné texty pre prednášky v tuzemsku a cudzine k dispozícii. Mimo toho som poslal Slovakotouru tiež niekoľko sto kópií mojich najkrajších vlastných fotografických záberov Vysokých Tatier v 130x180 mm zväčšenom formáte pre reklamné účely pre cudzinu:

1./ Môj prvý článok s titulom „Tri tatranské túry" vyšiel 1906 v ročenke Karpatenvereinu.

2./ „Žltá veža" vyšiel ..... v časopise Turistaaág és Alpinismus B.pest

3./ „Krátky popis záchranárstva Tatier" Ročenka Karpatenvereinu z roku 1914

4./ „ A békás orom osoportjábol" - „Aus der Gruppe der Treschspitze" Vyšiel v „Túristák Lapja" Budapest 1914 /Zo skupiny žabieho hrotu/

5./ „Na hrote svišťových veží" Ročenka Karpatenvereinu 1914

6./ „O lavínových pomeroch Vysokých Tatier" Ročenka Karpatenvereinu 1916 /Je to prvá učebnica o lavínach/

7./ „Na sedlách medzi Studenovodskými dolinami" Ročenka Karpatenvereinu 1916

8./ „Silvestrovské večery v horách" vyšlo v Karpatenpostu, tie v „Turistika a Alpinizmus"

9./ „Zimný prvovýstup na Rumannov hrob" Turisták Lapja Budapest

10./ „Prvé prelezenie južnej steny Markasitovej veže" Ročenka Karpatenverein 1917

11./ „Na vidlicovom hrote" Turisták Lapja Budapest

12./ „Na najvyššej rímse" Turistik, Alpinizmus u. Wintersport 1921 V tomto článku je popísaný prvovýstup cez západnú stenu zadného Gerlachovského štítu.

13./ „Zimný prvovýstup na ostrú vežu" Turistik Lapja Budapest

14./ „Lyžami na Širokej hore" Vyšlo v jubilejnej ročenke maďarského zväzu lyžiarov 1933

15./ „Vytvorte zväz pre ochranu prírody pre Vysoké Tatry" Karpatensport 1934

16./ „Zimný prvovýstup na Žabí ..." Vyšlo v jubilejnej ročenke 1939 maďarského turistického  ....Budapest.

17./ „Po stopách Hincov" Vyšlo v časopise „Die Karpaten" 1934

18./ „Kto bol prvolezec na Lomnický štít?" Vyšlo v časopisoch „Die Karpaten" Kežmarok 1941 č. 4 v Turisták Lapja Budapest a v Oesterreichische Alpenzeitung.

19./ „Podiel kežmarského lýcea na sprístupňovaní Vysokých Tatier" Vyšlo v ročnej správe 1943 Kežmarského evang. Gymnázia.

20./ „Príspevky k dejinám vývoju lyžiarstva na Slovensku" 1955 je len v rukopise k dispozícii. Na vypracovanie tohto príspevku ma požiadala Vysoká škola pre telovýchovu v Bratislave, ako aj športová sekcia Ministerstva výuky v Bratislave.

21./ „Dejiny Karpatenvereinu /Karpatského spolku/" V tlači vyšlo 1961 v Stuttgarte. Na vyhotovenie tejto práce ma požiadala Slovenská akadémia vied v Bratislave.

Keď sa môj priateľ, historik prof. Dr. Johann Liptak, niekdajší predseda Karpatenvereinu dozvedel, že som túto prácu poslal do Bratislavy, požiadal ma o jednu kópiu tejto práce. Nechal som mu zostavu zaslať cez Pražskú hlavnú cenzúru v roku 1955. Zomrel v roku 1958. Tri roky po jeho smrti bol tento elaborát v Stuttgarte vydaný.

22./ „Dejiny kežmarského požiarnictva" Len v rukopise.

23./ „Dejiny zväzu spišských lekárov" Zostavené v roku 1969 s riaditeľom Dr. Med. Ladislavom Tothom.

24./ „Kto absolvoval prvovýstup na Gerlachovku?" Vyšlo v Karpaten-Jahrbuch 1970 a v časopise „Folg ás ég"

25./ „Povesti z Vysokých Tatier" Vyšlo V mníchove 1971

26./ „Príspevky ku galérii cti takých bývalých žiakov a učiteľov kežmarského evanjelického gymnázia, ktorí boli mimoriadne literárne činní" 1972

Mimo tu uvedených článkov písal som aj mnohé iné. Aj množstvo príspevkov do podrobných horolezeckých príručiek Vysokých Tatier rôznych autorov. Tiež v encyklopédiách Tatier.

Osobnú kapitolu by mohli tvoriť moje popisy jaskynných výskumov, ktoré som prevádzal aj s mojim milým priateľom Karlom Pivovarcsym v Tatrách, v okolí prielomu Hornádu, vo vápencových oblastiach Stracsnej ako aj Dobšinskej ľadovej jaskyne a vedľa nej v tzv. „Dučanskom zosuve". V tomto zosuve sa nachádza aj pekná sála s peknými ľadovými útvarmi, ktoré sa ale v horúcom lete roztápajú.

Moja najobľúbenejšia pieseň

(neskôr spišská hymna)[1]

Kompinista melódie mi je neznámy.                                   Spiššský text od Alfreda

Grosza Kežmarok

Voľne preložené:

1/ Tam kde vyčnieva strmo a mohutne rad pyšných štítov tatranských obrov ako posvätný oltár, obkľúčený voňajúcimi lesmi a smrekovou zeleňou, tam je moja vlasť, tam ma to priťahuje, tam je moja domovina, tam ma to ťahá

2/ Kde rieka Poprad strmo z lesa vyteká, kdesa burácajúco spúšťa Studenovodský potok do doliny, kde v dôverne známej doline môj rodičovský dom stojí, tam je vlasť moja, tam som doma.

3/ Spiš, Ty moja prekrásna domovina, som Tvojim dieťaťom a chem ním väčne, väčne zostať. Tebe som oddaný a nech čokoľvek sa stane, Tebe patrí môj život, tlkot môjho srdca.

 

Verím, že Vás život Profesora Grosza a jeho úspechy zaujali a inšpirovali.

S pozdravom,

Patrik Kolesár

 

 


[1] poznámka TOS

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?